Test tela

Naše telo je preniknuté dušou - teda naším podvedomím. 

Podvedomie má nad nami oveľa väčšiu moc, než sme si ochotní priznať...

A často ani netušíme, čo v ňom všetko máme. 

Všetky skúsenosti, čo sme kedy zažili, všetky zážitky, prežitky, zranenia i blaho... a zo všetkého toho vyhodnocuje, čo je pre nás bezpečné a čo nie, a rýchlosťou, ktorá vedomiu uniká, zariaďuje náš život tak, aby bol "bezpečný" podľa jeho merítok. 

Toto asi píšem len pre tých, ktorí veria napríklad tomu, že ak "mi niekto niečo robí", tak je to môj zážitok, a teda moja duševná skutočnosť, realita, ktorá je ale len moja. Preto sa hovorí o zrkadlení, a o tom, že to, čo zažívame od iných, je NÁŠ DOJEM, náš vnem, a teda naša duša - a žiaden objektívny fakt. 

(Pan Dahlke to spracoval v jeho práci so sebaliečením - v práci s našimi tieňmi, Katka Runa to nazvala "pravidlom 4 prstov" - teda, ak na niekoho ukazujem, ďalšie 3 prsty ukazujú na mňa, a filmári to už tiež poznajú - tu krátka ukážka z filmu Rýchlovlak s B.Pittom :-))

https://www.youtube.com/watch?v=Cgp6FxCATDI 

Ako zistiť, čomu vlastne verí naše podvedomie, ak je to iné, než máme vo vedomí?

TEST TELA

Krátka ukážka práce so svalovým napätím je napr. v tomto videu o peniazoch, kde sa prednášajúci na úvod pýta - chcete peniaze? A potom robí svalový test, a telá ukazujú, že telo+podvedomie hovorí "nie". 

https://www.youtube.com/watch?v=abxq494eLmo&t=4149s

V knihe Emočný kód je viac postupov, ako si tento "test tela" spraviť sám, a ako vo dvojici.  

Zaujímavý úvod je ten, že TELO NIKDY NEKLAME. 

To je na samostatnú tému... Ani duša totiž nikdy neklame. Preto si s ňou nevieme rady... A keď zomrieme, ani my neklameme sebe - tam vidíme presne, čo sme si skutočne mysleli, čo cítili, a čo potom robili navonok, a úplne chápeme do špiku kostí, prečo to tak bolo, a zároveň, čo sme teda vôbec nepochopili, ak sme mali za to, že to je jediný dobrý spôsob ako danú situáciu "žiť". 

Toto je teda pre tých, ktorí veria, že existuje "naša pravda", a naše telo ju pozná. I naša duša... čosi v nás veľmi presne zaznamenáva každý okamih nášho života aj spolu s jeho emočným obsahom, so všetkým, s čím sme si to my sami spojili, ako sme tomu rozumeli a čo nám z toho vyšlo ako úsudok, ako čin, ako následok pre ďalší život. Súvisí to i s tým, čo je pre nás bezpečné a čo nebezpečné. Telo vždy dáva prednosť bezpečiu, a to tomu, čo MY za bezpečné považujeme na úrovni podvedomia... To pre vedomie môže znieť niekedy absurdne...

Napr. to, že to, ako sa k nám správali rodičia, JE LÁSKA, a že to je bezpečný spôsob, ako prežiť, a dobrý návod, ako sa správať k ostatným. Preto keď preberie vedenie podvedomie (v reakciách, vyhrotených situáciách, nejasných časoch - správame sa podobne ako naši rodičia. Lebo tak sme prežili. A iných podvedome podnecujeme, aby sa k nám správali, ako naši rodičia - lebo to veľká časť nás považuje za bezpečné.)

Test tela vychádza z toho, že svalové napätie je pri každej pravde silnejšie: pravda nás robí silnejšími, a pri každej nepravde slabšie: nepravda nás robí slabými. 

(Môj milý inšpirátor Rudolf Steiner povedal raz o lži: Lož je duševne vraždou a sebevraždou zároveň. - V tomto kontexte to znamená: robí slabých nás i toho druhého, vyvádza nás z nášho JA, z našej pravej identity...)

Takže - najprv si treba nacítiť ten rozdiel, čo to robí vo svaloch. 

Predpokladom je samozrejme, že to slobodne CHCETE. - Že to chcete dovoliť telu, aby Vám, Vášmu vedomiu, povedalo Vašu pravdu. 

Často sa uvádza ako skúška pravdivosti uviesť Vaše meno. Vyslovím vo svojej reči  - "Volám sa Katarína." (To je u mňa pravda). / / / a potom "Volám sa Jozef." (To je u mňa nepravda.)

A je viac spôsobov, ako svalové napätie pozorovať... Tu ich je pár

1. stojím vzpriamene. Pri Pravde - keď na ňu myslím a vpustím ju do tela - sa telo mimovoľne začne predkláňať; pri Nepravde - keď na ňu myslím a vpustím ju do tela, teda predstavím si, ako to niekomu tvrdím, a snažím sa pôsobiť dôveryhodne - sa telo začne nakláňať dozadu. 

2. palec a ukazovák tlačím k sebe (vytvoria kolečko) - jednou rukou; druhou rukou - spojím palec a ukazovák a vložím do kolečka a odtláčam od seba, a snažím sa kolečko otvoriť. Robím to dvakrát - A. pri pravdivom tvrdení, B. pri nepravdivom tvrdení. V nepravdivom sa kolečko rozpojí lahšie

3. jednou rukou: položím prostredník na ukazovák; ukazovákom sa snažím ukazovať dopredu a "držať". Poviem prvé tvrdenie - a zatlačím prostredníkom na ukazovák; poviem druhé tvrdenie a zatlačím prostredníkom (zhora) na ukazovák. V jednom prípade by to malo ísť ľahšie. 

Dá sa vymyslieť si i iné spôsoby - i tam sú uvedené rôzne. 

Ide o to, že telo proste tak funguje. Pravda ho robí silnejším. A my môžeme nájsť spôsob, v ktorom vnímame ten rozdiel najciteľnejšie. Dá sa jednak pracovať s našou vlastnou silou (ak prepnem jednu z tých dvoch síl, tak to nejde) - teda nájsť takú rovnováhu použitia oboch síl (pri prvom spôsobe sily a umožnenia mimovoľného pohybu), aby som zacítil rozdiel v reakcii tela pri prvom a druhom tvrdení. 

A ak už si to nacítim s touto "zjavnou pravdou", tak potom je možné pýtať sa i na veci, ktoré neviem, ako mám v podvedomí. 

POZOR! Podvedomie obsahuje všetko, čo sa stalo, všetko, čo už nejako máme. Ale to, čo je budúcnosť, sa týka našich slobodných rozhodnutí... to je v našich rukách a to nie je "nahraté" do tela vopred!!

Ak mám na výber jedlo, môžem sa spýtať, či ma posilní to a či ono, 

ale ak mám na výber rozviesť sa alebo nie, telo nemá v sebe nahraté, či je "dobré" sa rozviesť alebo nie!! To je sféra mojej slobody - je to na mojom slobodnom rozhodnutí - a slobodné rozhodnutia vedú vždy do prázdna, do toho, že "neviem ako to skončí" - lebo to je práve nový krok, a nové sa tvorí za chodu. V tom, čo ešte nepoznáme, ide o to "to zažiť", čo to spraví. V tej sfére nám "podvedomie" a minulosť nepomôžu. Tam je totiž možné všetko. :-) 

Bohužiaľ nie je v možnostiach tohto článku to rozobrať viac, odporúčam v tomto úvod knihy Emočný kód. 

Nuž - toľko k tomu nateraz.