Nové vedomie - čo tým myslím

Najprv videá, také úvodné:

Fakt nového vedomia

Od 50. rokov 20. storočia sme ako ľudstvo vybavení novým vedomím - schopnosťami vnímania, ktoré pred tým neboli bežné (čo dokazuje napríklad to, že tieto schopnosti niektoré duchovné smery dlhodobo trénovali v najvyšších formách meditácií - a dnes je to prístupné každému). ((Predpovedal to na začiatku 20.storočia R. Steiner a vďaka štúdiu Psychofonetiky - školy empatie odvtedy mám nazbieraných veľa i praktických príkladov toho, že to tak je. Okrem iného vzniklo slovo empatia pre popísanie novej zručnosti, na ktorú bolo potreba nové slovo; a dnes považujeme za bežné mnohé vnemy, ktoré kedysi boli prudko výnimočné a vyznačovali sa nimi len výnimoční ľudia - "zasvätenci", ktorí viedli celé kultúry. - Dalo by sa o tom písať mnohé...))

Tento vývoj nás doviedol 

na jednej strane k hlbokej individualizácii, k poznaniu, že vonkajšie tradície nepodporujú vždy individualitu, a následne k túžbe určovať si svoj život samostatne a individuálne; 

na druhej strane k pocitu oddelenosti od iných, k nedorozumeniam a nepochopeniu vyplývajúcim zo starého zvyku, že "to máme podobne" alebo "že SA to robí takto"... 

Žiadne "SA" však už neplatí. 

Žiť vlastnú inakosť (napriek odmietaniu či súdeniu zo strany iných), a prijatie inakosť iných ľudí sa stáva výzvou dnešnej doby. Vzťahy sú vystavované zaťažkávajúcim skúškam, lebo staré formy vzťahov nefungujú a nové "formy" nie sú... ak si ich nevytvoríme sami, a každý deň nanovo.

Nič dané zvonku už nefunguje (aspoň nie všeobecne). 

Učíme sa pozerať sa dovnútra. Učíme sa uveriť, že to môže fungovať. Učíme sa hľadať, kde v nás je tá múdrosť, ktorá nás môže viesť, podľa ktorej sa môžeme riadiť. Vonku to už nie je - aj keď v to často dúfame. 

*

Táto stránka a inšpirácie tu spomínané sú pre ľudí, ktorí vyššie popísané rozpoznávajú vo svojich životoch, a chcú aktívne hľadať podnety, ktoré im umožnia vytvorenie si "nových pojmov" o sebe i o svete, o nových postupoch, ktoré podporujú individualitu a slobodu každého bez toho, aby viedli k samote či prílišnej sebastrednosti. 

"Osvietené sebectvo" vedie človeka dovnútra, pretože tam v hĺbke nás je "duch", "mudrc", kúsok večnosti, ktorá nás spojí s ostatnými. A ktorá nás môže viesť k životu, ktorý nám zodpovedá: k "životu našich snov". - Lebo duch je v duši, ktorá sníva... a obaja sú v tele, ktoré to všetko zažíva. - Počúvať dušu a telo, a veriť sebe, a byť odhodlaný sa učiť z vlastných skúseností - to  je súčasťou dnešných novších ciest.

*

Vedomie a podvedomie, protiklady a premostenie

Naše vedomie má stále plynulejší prístup do podvedomia a nevedomia. A keďže to bežne nevieme, je to mätúce. Niekto niečo hovorí, nám sa zdá, že to nesedí, vzhľadom na to, akým tónom hovorí... Akoby sme vnímali "viac vlnových dĺžok naraz" a nemáme pojmy, ktorými by sme to rozmotali a rozlíšili. 

Vek temna, kali yuga, približne 5000 rokov oddelenosti od duchovného sveta uplynulo. Vďaka nemu sme si zažili ilúziu vzájomnej oddelenosti a vďaka tomu sme sa stali individualitami, ktoré si tvoria "vlastnú realitu", vlastný vnútorný vesmír - samostatne a zdanlivo nezávisle na ostatných. Posledných pár sto rokov sme to ešte vycibrili sústredením sa na rozum a tým, že sme ho postavili na piedestál a povedali "myslím teda som": spravili sme z rozumu odlišovacie znamienko od ostatných bytostí. Rozum však je asi jediná časť v nás, ktorá sa vie natoľko sústrediť na jednotlivosti, že stratí z dohľadu celok. 

Súčasný stav našej planéty ukazuje, čoho je rozum schopný "v mene dobrých úmyslov". To, čo voláme "sebectvo", je možné len ak vychádzame z oddelenosti, neprepojenosti, vzájomného nevplývania na seba. - A súčasný stav planéty nám ukazuje, aké je to krátkozraké. 

Lenže - niečo obdobné sa učíme i v našich životoch. Rozum predstavuje jednostranne vyhranený mužský princíp: vedomie, ktoré stratilo z dohľadu ženský princíp: vzájomné prepojenie a celok. O rozdieloch týchto dvoch princípov by sa dalo napísať mnohé. Je však faktom, že klasická veda i klasické školy zodpovedajú viac mužskému princípu - zameranie na výsledky,  stanoviť si cieľ a naplánovať kroky k nemu, lineárne myslenie, sústredenie, porovnávanie, súťaživosť, snaha byť lepší než ostatní... na vrchole sú tí najlepší a najschopnejší. To všetko si naša doba považuje, a tak sa to učíme v školách, tak sa to vyžaduje vo firmách. 

Nejaké plynutie, nestálosť, premenlivosť, chaos, neuchopiteľnosť, rozptýlené vedomie, precitlivenosť, emócie, krása, vnímavosť, kvalita vzťahov a ich krehkosť... to sú skôr slabosti, "s ktorými nič nenarobíme", alebo ktoré je fajn sa naučiť ovládať, alebo ich aspoň v práci či v škole neukazovať. - To sú proste tie "ľudské slabosti". Ešte donedávna to tak bolo jednoznačne. Dnes sa to trochu mení. Potreba empatie stúpa, a vedomie o tom, že prejavy agresie sa dajú liečiť pochopením a uznaním pocitov sa zvyšuje.

Tento zápas medzi týmito protikladmi sa však deje aj v nás. 

A to by bol ešte dlhý článok. Ja sa venujem tomu, čo všetko v nás duša vie a čo nepovie, kým jej nevytvoríme bezpečné prostredie, a ako taká - citlivá, krehká a vlastne ne-sebauvedomená predstavuje ten ženskejší aspekt v nás. Uvítať ju má obrovské dôsledky. Lenže - to nie je jeden čin. To je o tom, začať si k nej budovať vzťah. A to je na dlho. - A my sme v tom začiatočníci, aj keď sa snažíme už dlho. Pretože tak, ako sme venovali stovky rokov skúmaniu vonkajšieho sveta, tak teraz stojíme pred svetom nezmerne bohatším: svetom duše. A prijať pokorne to, až akí sme v tom začiatočníci, je akýmsi východiskom... to nás totiž robí krehkými a zraniteľnými. A vtedy sme podobní našej duši. Až vtedy začne s nami rozprávať - ešte inak než pred tým.

Rada by som prispela k tomu, aby táto cesta bola radostná. Aby sme dokázali pochopiť, že duša nie je "proti nám", naopak, celý čas na nás čaká. A preto je kus nahnevaná, nesvoja, a má plno toho čo nám chce povedať... takže jej nerozumieť a je z toho zo začiatku taký mišmaš pocitov. A ešte dlho bude. - Začíname rozmotávať obrovský uzlisko, ktorý sme zamotávali dlhé tisícročia. Lebo duša si to pamätá. A vie, že to rozmotáme. Čaká a verí. 

A ja vás vlastne pozývam na tú cestu... ktorá nekončí. Kým sme v tele a sme vývojový stupeň "človek", budeme rozmotávať. A ak pochopíme, o čo v tom ide, myslím, že si to obľúbime a budeme tento "stupeň človek" milovať. - To je súčasťou mojej vízie, i tej pozvánky. :-)

Zároveň, ja vám môžem poskytnúť len to, čo pomohlo mne a viem, že to pomôže len niektorým. lebo sme proste každý iný. Predsa však sú si niektorí v určitý čas bližšie než iní.  A pre tých, čo sú práve niekde blízko toho, ako to mám ja, to tu celé píšem. 

(K druhej časti nadpisu o protikladoch sa dostanem inokedy:-))

Nové vedomie a vnútorná stavba Goetheana: Goetheanum v nás - viac tu

Stáť na javisku života - slobodne a pravdivo...